prelomový rok

Rok zmien, prekonávania sa v mnohých smeroch, zriekania aj dopriavania si vecí.

Začínam mať pocit, že si to myslím každý december. A asi to tak je. Vždy sa niečo stane, v niečom sa pohneme ďalej, v niečom sa možno vrátime o krok späť.

No rok 2018 bol jedinečný hneď v niekoľkých bodoch:

• Ukončila som školu. 

Akože úplne. Nie že maturita, nie že bakalárske štátnice, ale na komplet všetko. Mám titul, kvôli ktorému sa síce nezbláznim a ani som si to nedala na občiansky, haha, ale aj tak je to fajn pocit.

Spomínam si, aký strach a rešpekt som mala pred maturitou. Hovorí sa, že je to skúška dospelosti. Pila som litre kávy – odvtedy moja spotreba tohto nápoja stúpla asi o tristo percent – a zapíjala guaranové tabletky. Pri prvých štátniciach to bolo podobne. Pri tohtoročných to bolo horšie.

Stala sa totiž taká vec, že za diplomovú prácu som si vyslúžila od školiteľa a vedúceho práce A, od oponenta Fx. Preto som tohtoročné štátnice prežívala úplne inak. Po prečítaní posudku som preplakala niekoľko dní aj nocí. Bolo mi neskutočne ľúto, že pán oponent si prácu neprečítal (alebo áno?). Každú jeho pripomienku som vedela dementovať, preto som sa obhajoby veľmi nebála. Bála som sa len toho, že nestihnem povedať všetko, čo chcem.

O identite v portréte.

Vďaka Bohu sa v mojej komisii stretli ľudia, ktorí ma poznajú, poznali ma celých 5 rokov a poznajú aj moju prácu. Ďakujem im za podporu a za to, že aj napriek Fx som i magisterský titul ukončila s červeným diplomom v ruke.

• Našla som si prácu. 

Hneď po skončení školy som z každej strany počúvala, že vďaka obrovskému počtu absolventov, ktoré škola každý rok vypľuje, to nebude ľahké.

Od 30. mája pracujem ako redaktorka onlinového magazínu Klocher.sk (dajte si ho pokojne aj ako záložku a sledujte nás ♥).

• Zavraždili novinára a jeho snúbenicu. 

Kvôli jeho práci. Na Slovensku, v 21. storočí. Je mi z toho neskutočne smutno. Síce som osobne nepoznala ani jedného, revala som, akoby sa to stalo niekomu z rodiny. Od tejto udalosti ubehlo 10 mesiacov a je mi rovnako na figu, ako mi bolo vo februári. Zvlášť keď čítam knihu Umlčaní, ktorú napísal Marek Vagovič s kolektívom. Fázovo pri nej plačem a stále si tak trošku myslím, že to nie je realita, ale taký krimi román z prostredia Slovenska.

• Fotila som. 

I keď toho nie je veľa, médium fotografie ma zaviedlo napríklad do Pienin na Stretnutie Goralov. Alebo opäť do detského domova v Podolínci. Druhé zmienené sa udialo vďaka mojim najmilším priateľom z Ateliéru komunikácie v médiu fotografie. Naše priateľstvá sú silné a ich „tmelom“ je práve fotografia. Situácie a chvíle, ktoré sme spolu zažili, patria medzi moje najobľúbenejšie.

Fotila som aj v práci – rôzne udalosti, na ktoré by som inak, popravde, určite nešla. Trenčín Mesto Módy, Fashion Live alebo Interbeauty totiž nie je pre mňa to pravé orechové. No opäť ma to priviedlo k ďalším ľuďom, za čo som naozaj veľmi vďačná. Ďakujem aj za veľa inšpiratívnych rozhovorov - napríklad s dokumentárnym a vojnovým fotografom Jánom Husárom, hudobníkom Petrom Kravárikom a mnohými ďalšími. 

• Prvýkrát som bola na letnom hudobnom festivale.

... teda rovno na dvoch! Na Pohode pracovne, na Grape vďaka tomu, že som lístok dostala na narodeniny od mojich dobrých priateľov. 

• Kúpila som si retro bicykel.

Čo si budeme klamať, na auto zatiaľ nemám. :D No a keďže bývam v Trnave a pracujem na druhom konci mesta, bicykel je perfektná voľba. A je krásny. Len mi asi mesiac pískal a chýbal mi jeden šróbik a... ale už je v poriadku. Aj zvonček som si naň kúpila!

• Dovolenkovala som (4 dni).

Keďže som ešte len začala pracovať, bolo mi jasné, že na dva týždne určite nezdúchnem. Napokon som si zobrala dovolenku len vo štvrtok a piatok a spolu s víkendom to pre mňa predstavovalo dovolenku roka – výlet v našich Tatrách. Bola som neskutočne unavená a vyčerpaná, pretože som často robila aj mimo pracovnej doby. No paradoxom je, že výstup na Kriváň a Predné Solisko mi pomohol únavu prekonať. A cítila som sa takmer ako po víkendovom wellness.

Okrem toho nejaké tie víkendové výletíky:

• Pri tom všetkom bol aj Marek. 

Prežíval so mnou depky pred štátnicami, hnev na nemenovaného, radosť z prvého ozajstného zamestnania. Kúpili sme si spolu policu aj kvety, tešili sa aj po sebe zazerali a urážali sa. A to je fajn, lebo to tak má byť. Ja s mojou povahou a on so svojou. To je život, keď je tam všetko.

• Uvedomila som si, že ako peniaze prídu, tak aj odídu.

Že treba platiť nájom, faktúry, že treba chodiť do obchodu a variť. A nie vždy sa mi chce, ale som už predsa veľká a snáď nezomrieme od hladu. A treba aj upratovať. Vlastne, až teraz si uvedomujem, že som dospelá.

Bolo to super. Ktovie, čo bude ďalej.

Ale už sa na to všetko teším.