o kamzíkoch, prekonávaní vlastných síl a ľahkosti bytia

Svet sa po lete pomaly vracia do normálu. S rúškami, s obmedzenými stretnutiami, s odstupmi a množstvom dezinfekcie, ale predsa.

A v tomto čase sa opäť vraciam (myšlienkami a fotkami) do nedávnej minulosti - do leta plného túr, výletov a zážitkov. Chcem si to sem odložiť a kedykoľvek sa k tomu vrátiť.

Pred rokom sme sa so sesternicou Kikou pri pive v Banskej Štiavnici ohromene bavili o Ceste hrdinov SNP. O tom, že to musí byť nepredstaviteľne náročné, ale zároveň úžasne oslobodzujúce. Prehodili sme pár slov o tom, že by sme cez leto mohli niekam vybehnúť. 

Za smer "Niekam" sme si neskôr, s veľkým odstupom času, určili hrebeňovku Nízkych Tatier. Z praktických dôvodov sme sa zhodli na tom, že nevyrazíme z Telgártu, ale len z Trangošky. Vytúpime hore, prejdeme si pekný úsek okolo Ďumbiera, Chopku, Derešov, Poľany a zakotvíme na Ďurkovej (Útulňa pod Chabencom). Druhý deň budeme pokračovať na Donovaly, odtiaľ budeme mať odvoz.

Znelo to ako fajn plán. Keď sa o tom dozvedeli naše mamky, už to také fajn nebolo. :D Nuž, nie je to med lízať, keď idú dve baby s ruksakmi obsahujúcimi celý svet na takúto púť. Navyše po trase, kde môžu stretnúť aj medveďa (pri tejto zmienke však musím povedať, že som si istá, že ani chlapi by nás v takom prípade nezachránili). 

Napokon uspeli naše tvrdenia o tom, že sme dosť staré (!) na takéto výlety. Koncom júla sme vyrazili.

Najskôr busom zo Zvolena do Brezna, potom z Brezna na Trangošku. Síce sme vstávali o piatej, no kým sme sa dostali na samotný začiatok, bolo pol deviatej. Prezuli sme sa z tenisiek do turistických topánok a išli sme hore.

Asi po hodine som sa zadýchaná priznala Kike, že som neverila, že naozaj pôjdeme. Rátala som s tým, že mi tesne pred plánovaným dátumom napíše, nech sa na to vykašleme. Smiala sa, lebo vraj to isté čakala odo mňa. :D No nič, išli sme ďalej. Akože, túra je to inak veľmi pekná, ale doteraz som vždy ráno vyrazila s ruksakom, v ktorom bola voda, rožok s paštétou, doklady a peňaženka, foťák, horalky, vreckovky, vreckový nožík... a to je asi tak všetko. Teraz pribudol spacák, karimatka, základné hygienické potreby, dlhé legíny, dve ďalšie tričká, košeľa a oveľa viac vody. Bolo to cítiť. Všetko, každý jeden gram. Strašne som si nadávala, že načo som si brala ťažkú zrkadlovku. Načo som si brala univerzálne mydlo na telo a vlasy, keď po ceste nie je sprcha? :D Nuž, poučenie do budúcna: ber NAOZAJ len to nevyhnutné.

Okolo Ďumbiera a Chopku bolo, pochopiteľne, veľa ľudí. Až tak, že typický pozdrav turistov v lese a horách absentoval, miestami sa medzi turistickými topánkami mihotali obyčajné tenisky, videla som dokonca aj slečnu v saku a balerínkach.

Každopádne silné espreso na Chate M. R. Štefánika a kapustová polievka na Kamienke, to bolo niečo! No aj tak som sa lepšie cítila zase o kúsok ďalej, kde koncentrácia ľudí nebola až taká vysoká. No a neverili by ste, ako dokáže neznámy oprotiidúci dodať energiu naoko obyčajným gestom - slovami "Robíte hrebeňovku? Paráda, držte sa, veľa síl!"

No keď sme ešte ani o pol šiestej nevideli strechu Ďurkovej, nezdalo sa nám to. Mali sme to trošku inak vypočítané, už som tam predsa mali byť a piť pivo. Nuž, nevadí. Vynahradilo to asi 20 kamzíkov, ktoré sme postupne postretávali. A bolo to hotové divadlo! Myslím, že sme sa ich báli viac než ony nás. Dokonca to pôsobilo tak, že na nás skúšajú nejakú taktiku - jeden zo stáda zostal v našej blízkosti, ostatné postupovali vpred. Asi po 10 metroch nenápadne zastal ďalší, pokojne sa pásol. Ostatné postupovali. Po ďalších metroch zastal ďalší, a tak ďalej. Bolo to vtipné a milé, fakt nás potrebovali mať na očiach a vidieť, kadiaľ ideme.

Vedela by som sa tu rozplývať nad výhľadmi, no preskočím hneď na Ďurkovú. Dorazili sme okolo pol ôsmej. Ľudí bolo veľa, a nielen v chate, ale aj naokolo v stanoch. Po otázke "Máte ešte miesto? Zmestíme sa?" sme dostali odpoveď, aby sme počkali do deviatej, potom sa bude rozkladať núdzové spanie. Paráda! Sadli sme si k poslednému voľnému stolu, do rohu, kde nesvietila žiarovka, z príchodu sme si dali pivo a niečo na jedenie. Menu tam nenájdete - čo varia, vám povedia len dvaja chatári (ktorých som sa v prvých minútach bála, lebo nás hneď zdžubali, aby sme nezavadzali s ruksakmi). :D Napokon sme zvládli komunikáciu úplne v pohode. Boli to milí chlapíci, pri ktorých človek skrátka nemôže pôsobiť ustráchane, ale dostať sa mentálne do tej dimenzie, že sme všetci spolu v útulni medzi kopcami a sme na jednej vlne. V ponuke bola tuším už len šošovicová polievka a kura na smotane. S prehľadom to vyhralo kura, a bolo to asi najlepšie kura na paprike, aké som kedy jedla. Možno za to mohla únava, vyčerpanie a hlad, hlbšie som to neskúmala, ale takto si na to spomínam. 

Medzičasom si k nám prisadli Paťo s Aďou (dúfam, že som si správne zapamätala mená), ktorí zdolávali nami ospevovanú Cestu hrdinov SNP. V ten večer mali za sebou 14. deň. Porozprávali nám veľa zážitkov, z ktorých mi utkvel v pamäti ten, ako tuším niekde v Malej Fatre zazreli medvedie mláďatá, a tak ústúpili dozadu, nahlas sa rozprávali, aby o sebe dali vedieť, a po nejakom čase pokračovali v ceste.

No neviem. Na takéto zážitky ešte asi nie som pripravená. 

Okrem nich boli na chate aj mladí biatlonisti so svojím trénerom, mužom Nasti Kuzminovej (až dodatočne som vygooglila). No a aj traja starší páni, ktorým sa od chatárov dostávalo pozornosti vo forme plných tanierov polievky, pivka a aj iného tekutého svetra. :) Dozvedeli sme sa, že pomáhali v okolí útulne a v ten deň uzemňovali hromozvod.

Presne podľa plánu chatári o deviatej všetkých vyhnali von, aby mohli pripraviť ďalšie lôžka. Tie pozostávali zo spojených lavíc. Miesto sa nám ušlo hneď pri dverách. A ak si myslíte, že je to fajn príležitosť na neskorovečerné pivo a možno jedného, dvoch frťanov, sklamem vás. Približne o pol desiatej sa zhaslo svetlo a odvtedy bolo úplne ticho (a tma ako v rohu). Keď som si vypínala budík na mobile, pripadala som si trápne, že narúšam tú tmu, aj keď som mala znížený jas najviac, ako sa dalo. Nemohla som hneď zaspať, iba sme sa prehadzovali, ale nakoniec mi ušli oči. Zobudila nás nočná búrka, hromy a blesky a zopár ľudí, ktorí to vzdali v stane a presunuli sa k nám na chodbu. 

Zobudili sme sa do zamračeného rána, pričom prví turisti odchádzali už okolo piatej. Po skromnej rannej hygiene pri studničke vzdialenej necelých 200 metrov od útulne sme si dali posledné rožky s paštétou a po jednom zdravotnom z ploskačky - ako pravé turistky sme mali každá svoju + tretiu od starkého :D ("Tu máte prvú pomoc," povedal.) a ponúkli sme, samozrejme, aj známych. Večer totiž na útulňu dorazil aj Andrej z našej dediny so svojím kamošom Mikym. Išli rovnakú trasu ako my, len opačným smerom, takže vyrážali na Donovaloch a čakal ich pekný úsek po hrebeni po Trangošku. Narýchlo som im vo foťáku ukázala fotky kamzíkov, že aha, čo vás čaká (popoludní mi Andrej napísal, že teda mali smolu, nevideli ani jedného).

Všetci sme si dali ešte čaj (aj s Paťom a Aďou, hrdinami v mojich očiach) a rozlúčili sme sa. Keďže pršalo, upustili sme od našich smelých plánov a pustili sme sa po stopách iných turistov smerom dole, do najbližšej dediny. Nechceli sme riskovať búrku na hrebeni, tak sme to s pokorou prijali a v pršiplášťoch sme svižne zostupovali. Keď sme sa však ocitli v lese s tabuľkou "Územie s výskytom medveďa", nebolo nám všetko jedno. Kika na mobile pustila jedinú pesničku, čo v ňom má (ja nemám nič, nemám žiadne miesto :D), opakovala sa možno 30-krát, medzitým sme po sebe kričali a všemožne sme sa snažili na seba upozorniť, aby sme, nedajbože, nejakého nestretli. Ešte viac sme sa naplašili, keď sme pri potôčiku videli aj jeho stopu...

No nič, pridali sme do kroku a keď sme vyšli z hustého lesa na asfaltku, zbožne sme si priali, aby niekto išiel okolo autom. Neuveríte, ale splnilo sa nám to. Spomínaní páni, ktorí deň predtým pomáhali okolo chaty, sa v aute tlačili aj s náradím domov do dediny. Zastavili a nabrali nás (doteraz nechápem, ako sme sa tam mohli zmestiť so všetkými - našimi aj ich - vecami). Mali nás vyhodiť na autobusovej zastávke, ale keď sa dozvedeli, že po nás príde odvoz (vďaka, Pali!), doviezli nás až ku Kolibe u Starej matere. Hneď vedľa cesty. Výlet sme teda zakončili luxusným obedom a pivkom.

---

Napokon vyšlo slnko. Zamrzelo nás, že sme nedokončili našu plánovanú púť, ale tak to chodí v horách. Sme len malými pánmi, nemôžeme sa preceňovať a ísť silou-mocou proti múru (alebo proti sivým a ťažkým mrakom). Zážitok máme tak či tak. Nabudúce to zakončíme na Donovaloch.

---

Nasleduje milión fotiek kamzíkov, lebo ich často nevidím, a milión fotiek kopcov, ktoré tiež nevidím každý deň. :)