marec, mesiac veľkých vecí

2. marca som na Instagrame pod jednu fotku napísala, že marec bude mesiacom veľkých vecí.

Mesiac sa skončil a pomaly vstrebávam pocity a vnemy a uvedomujem si, čo všetko sa dialo. Boli to veľké veci, obrovské, významné. Stále viac si uvedomujem, aké mám šťastie. Šťastie na ľudí aj situácie, na udalosti, na chvíle, zážitky.

Foto: Peter Lančarič

5. marca som mala svoju prvú (a ktovie, či nie aj poslednú) vernisáž. Fotografickú výstavu tvoril celok v podobe inscenovaného portrétu a sociálneho dokumentu, kde sa stretali 4 cykly. Boli to Podoby lásky, kde som pracovala s rodinným albumom a inscenovala svadbu rodičov po 28 rokoch, z čoho vznikli diptychy znázorňujúce rovnakú scénu, rovnakú kompozíciu.

Ďalej to bolo Ecce Homo alebo Krížová cesta, ktorú som nafotila minulý rok so starou mamou. Je to vôbec moja najobľúbenejšia modelka – nie je hanblivá, má vždy čas a je ochotná. Čo treba, to nafotíme. No ale pointou tejto série bolo ukázať krížovú cestu prostredníctvom starého človeka. Starého rodiča, ktorý tu vždy bol pre ostatných, obetoval sa, veľa pracoval, ktorý si už 80 rokov nesie svoj vlastný kríž. Ecce Homo ako „ajhľa, človek“, poukázanie na Krista v človeku.

Ďalšou sériou bol Malý veľký človek, fotografie boli výberom z „workshopových“ fotiek nasnímaných v komplexe školy, internátu a detského domova v Podolínci. Malý veľký človek je tu zobrazený v dvoch rovinách – hendikepovaný Marcel a zároveň jeho vychovávateľka, ktorá v tejto inštitúcii pracuje 25 rokov a je deťom zároveň aj druhou mamou.

Portrét – mediálna identita človeka bol cyklom, ktorý ma asi najviac potrápil. Psychicky, kvôli určitým nepríjemným záležitostiam, tiež minulý rok. Surové portréty mňa a členov mojej najbližšej rodiny, kde som sa zaoberala identitou aj fyziognómiou, podobnosťami aj odlišnosťami nielen vonkajších znakov, ale aj duševných. Fyziognomika je náuka o poznávaní duševných vlastností človeka podľa výrazu tváre, takže portrét má naozaj silnú výpovednú hodnotu. Také veľké fotografie na stenách vo mne vyvolávali zvláštne pocity, ohromne intímne, akoby som pred ľuďmi odhalila nielen seba, ale naozaj aj celú rodinu. Identita je zvláštna vec, ktorou by som sa určite chcela zaoberať aj naďalej.

Ľudia, ktorí prišli na vernisáž, sa postarali o jeden z mojich najkrajších dní. Ďakujem.

Ďakujem rodine, že spolu so mnou podstúpila túto odhalenú intimitu. Ďakujem Jožkovi Sedlákovi a Peti Cepkovej, bez ktorých by žiadna vernisáž nebola. Bez ktorých by som možno doteraz robila len dokonalo zaostrené fotky kvetín a západov slnka. Za ich čas, rady a niekoľkoročné odborné vedenie, ale najmä za ich priateľstvo a nový pohľad na médium fotografie. Za rozširovanie obzorov a uvedomenie si sily zmrazenia okamihu a zachytenia každodenných vzácností. Peťovi, Jakubovi, Ľubovi, Betke, Meggie, Čiki, Nikki, Veronike, Nike, Kike, Ďurimu, Jožkovi a aj ďalším z Ateliéru komunikácie v médiu fotografie, lebo to, čo zažívame, je silné priateľské puto, ktoré sa začalo fotografickými workshopmi a skončilo (zatiaľ) kúpeľmi v kúpeľni. Takisto patrí vďaka Ľubošovi Hajdučíkovi, ktorý nás vždy prijal, poskytol miesto, čas, vymyslel program, povolil vždy všetko zjesť aj vypiť. :D Je externým členom ateliéru, článkom, ktorý nesmie chýbať.

Za zachytenie celého dňa ďakujem kamoškovi Peťovi Lančaričovi.

Ďakujem aj Bohu za to, že to všetko môžem zažívať a prežívať. Že určité veci nemusia byť len súčasťou školy, aj keď to tak pôvodne asi malo byť. Že stále dokážeme skĺbiť svoje pracovné životy a byť si navzájom prioritou.

Okrem toho je marec aj mesiacom, kedy sa začína jedno z mojich najobľúbenejších ročných období (jar je hneď druhá :D), kedy sa všade ozýva život a kedy môžem byť vonku, kde sú nádherné obrazy a odrazy a svetlo. Tak aj prechádzky sú, aj výlety, všetko.

Pred pár dňami sme sa vrátili z Podolínca, kde sme uskutočnili dve vernisáže a pokrstili, resp. požehnali knihu Damnatio memoriae – stratenie pamiatky. Je súborom fotografií a vyznaní, ktoré vznikali po dobu dvoch rokov. Veľká vec a srdcová záležitosť.

/fotky opäť od Peťa/

V marci som oslávila aj svoju štvrťročnicu. 25 rokov je vek, kedy by človek možno už mal vedieť, čo ďalej si životom. Ja to stále neviem. 

Necítim sa v momentálnom stave najspokojnejšie, ale verím, že nejaká cestička sa objaví. Niečo, čo ma bude skutočne napĺňať. Možno sa niečo rysuje, možno nie. Ešte neviem, ale teším sa.

Dík, marec, bol si veľmi super.