vďaka, 2019; vitaj, 2020

Staršia, šťastnejšia, s tmavšími vlasmi, ďalšími novými skúsenosťami, kilometrami v nohách a... opäť v škole.

To je sumár môjho uplynulého roka.

---

Udialo sa toho ohromne veľa! Vo februári sme s priateľmi beatnikmi, ako sa už roky navzájom nazývame, konečne zorganizovali víkendový výlet v Tatrách.

V marci som mala výstavu v trnavskom Divadle Jána Palárika s názvom "Ecce Eva" - doteraz nechápem, ako sa to stalo. :) Ten pocit bol/je neopísateľný. Viac som o tom napísala tu.

25. narodeniny som oslávila na obľúbenom mieste, kde sa zastavuje čas, v záhrade pobehujú ovečky, veľa sa fotí a tancuje a raduje, kde sa tie isté platne prehrávali už toľkokrát, že už preskakujú. Kde je síce veľký rámus, ale zároveň aj neskonalý duševný pokoj. Zároveň sme v Podolínci pokrstili knižku "Damnatio memoriae - stratenie pamiatky", ktorá je súborom fotografií a vyznaní vznikajúcich po dobu dvoch rokov. Veľká vec a srdcová záležitosť. 

Začiatkom leta sme zase s rodinou výletovali na chate pri mojom obľúbenom tajchu. Túry po banskoštiavnických kopcoch boli príjemné, krásne aj prekvapivé – napríklad keď nás po lesnom chodníčku sprevádzali kone, ktoré sa tam tak na voľno prechádzali (a ja som volala kamarátke policajtke, že asi viem, kde sú tie stratené kone, o ktorých hovorili v správach pár dní predtým; našťastie bola po nočnej a nezdvíhala mobil. :D Nakoniec totiž vysvitlo, že kone patria miestnemu farmárovi a bežne behajú po okolitých lesíkoch.).

Úplným highlightom tohto roka bolo pre mňa Toskánsko. Pod jednu fotku som na Instagrame napísala, že keby som nebola hrdou Slovenkou milujúcou túto krajinu, určite by som chcela byť Taliankou. „Milujú spoločnosť, priateľov, nerobí im problém ísť každý večer von a debatovať (aj keď to občas znie ako hádka) pri vínku trebárs aj do polnoci. Veľa sa smejú, veľa gestikulujú a vonkoncom si z ničoho nerobia ťažkú hlavu. Neponáhľajú sa, nestresujú. Žijú. Len tak sú.“

Zobúdzať sa takmer každé ráno na inom mieste, sledovať svet pri tom najkrajšom svetle vychádzajúceho slnka, prechádzať sa medzi olivovníkmi alebo len tak oddychovať pár metrov od pláže... Pozorovať Talianov, ako žijú, bolo také inšpirujúce, že si ma úplne získali a odteraz by som takých dovoleniek chcela viac. S knihou v ruke, slamenom klobúku a celých prúžkovaných plavkách som sa kdesi v podvedomí cítila ako dievčina z knihy Eleny Ferrante (až po pár mesiacoch som si uvedomila, že mi to pripomínalo jej „Príbeh nového priezviska“, knižku, ktorú som ešte nečítala, ale pri každej návšteve kníhkupectva sa pri nej pristavím).

---

Po tom, ako sa skončila dovolenka, skončilo sa aj leto. A ešte jedna etapa môjho života. Po takmer roku a pol som sa z pracovného kolobehu vrátila späť do školy (a zároveň sa po 4 rokoch presťahovala). V priebehu tohto môjho dospelého, už naozajstného života a statusu samostatne zárobkovo činnej osoby to bolo ako na hojdačke; striedali sa lepšie dni s tými horšími, no napokon som za ten čas veľmi vďačná. Nadobudla som mnohé skúsenosti, z ktorých budem zrejme ešte dlho čerpať. A taktiež som vďaka práci stretli toľko inšpiratívnych ľudí, že to za to určite stálo.

No a od septembra mám zase status študentky. Sranda, ako nakoniec niektoré veci vypália. Pred rokom som o doktorandskom štúdiu nechcela ani počuť, naopak, bola som rada, že mám pred sebou celý svet, že môžem robiť čokoľvek, čo si zaumienim.

... kecy. Nie vždy je to také ružové. Myslíme si, že dobyjeme svet, ale realita je odlišná. Ťažšia. Verila som si – presne tak, ako sa to zvykne hovoriť vo filmoch: musíš si veriť, dokážeš všetko, čo chceš, svet ti kľačí pri nohách, máš na to – ... Ibaže keď robíš, čo chceš, musíš sa zmieriť s tým, že tomu obetuješ viac času za menšiu plácu. A nad rámec pracovného času. Až tak, že ti to časom začne prerastať cez hlavu a uvedomíš si, že ťa to už nerobí šťastným človekom a negatívne stránky začnú prevyšovať tie pozitívne.

A tak som tu, prváčka, doktorandka, po ročnej prestávke som sa vrátila na moju alma mater, kde ma pritiahol najmä môj milovaný Ateliér komunikácie v médiu fotografie a ľudia v ňom. Venovať sa fotografii a popri tom online žurnalistike, to je (zatiaľ ako) sen. Sama som zvedavá, ako to bude pokračovať, ale teším sa na ďalší rok, nové výzvy, nové príležitosti a zážitky.

Keď som sa v škole ako-tak aklimatizovala, v októbri sme s našimi aj s Marekom vybehli do Tatier – nielen na Skok, ale aj na Rysy. Prvýkrát som bola v Tatrách počas prvého jesenného snehu, prvýkrát som mala na topánkach mačky a prvýkrát som sa pri menšom šmyku aj trochu naplašila.

Milované Tatry boli (a vždy sú) presne to, čo človek potrebuje. Zabudnúť na školu, prácu, starosti bežných dní, malichernosti, nepodstatnosti. Zobrať ruksak a kráčať smerom hore, veľa nerozprávať, skôr sa stíšiť, dýchať, pozerať sa dookola a nadchýnať sa pri každom pohľade, ďakovať Bohu, stále ísť hore, menej sa obzerať okolo a viac pod nohy, sadnúť si na skalu a zjesť rožok, vypiť termosku čaju, dať si za jeden a opäť v tichosti sa vracať dole, každý so svojimi myšlienkami, dojmami. Hory, tie človek potrebuje ako soľ.

---

Uplynulý rok ma naučil aj čosi viac o človeku, priateľstve i o samom ľudskom bytí. Asi najťažšou osobnou skúškou pre mňa bolo prijať fakt, že všetky priateľstvá, aj keď sú v určitej etape života silné a javia sa ako nekonečné a neprekonateľné, sa časom menia. Ustupujú novým. Nie je to zámerné ani zlomyseľné; je to prirodzené. Je prirodzené, že ako plynú dni, týždne a mesiace, mení sa aj náš svet a okruh ľudí, s ktorými ho zdieľame. A nemôžeme sa pre to na nikoho hnevať. Ostáva mi len dúfať, že všetci moji kamaráti sa majú dobre – všetkým to prajem a stále tak trochu dúfam, že sa tradícia stretávania obnoví.

---

Napokon sa za ten rok u mňa zmenilo aj to, že som sa začala inak vnímať. Inak sa o seba starať. Môžem povedať, že prejsť na prírodnú kozmetiku bolo jedno z najlepších „beauty“ rozhodnutí – a teraz mám v kúpeľni už len samé mydlá: mydlo na tvár, mydlo na telo, mydlo na vlasy...  a napríklad aj čistiace mydlo na škvrny na oblečení. :D Všetko funguje tak, ako má, a to je hlavné. Tiež si už asi dva roky farbím vlasy hennou. Chýba mi tá parádna sýta ryšavá farba, no k tým chemickým sa už nemienim vracať. Ak by ste vedeli o nejakej inej alternatíve, vďaka ktorej by sa dal docieliť taký zázrak, sem s ňou.

A predsa ešte jedna zmena: na lámavé nechty mi nepomáhali žiadne vitamíny ani olejčeky, tak som si ich v jednom momente prestala lakovať a po niekoľkých mesiacoch sú opäť silné a nelámu sa (až som si ich od samej radosti na Vianoce slávnostne nalakovala :D). Je naozaj super, keď vieme, čo je pre naše telo dobré a aj mu to doprajeme.

---

Takže som tu, staršia, šťastnejšia, s tmavšími vlasmi, ďalšími novými skúsenosťami, kilometrami v nohách a opäť v škole.

Prikladám moje najobľúbenejšie minuloročné obrázky.

 

V novom roku si prajem:

•     viac prečítaných kníh,
•     cvičiť!,
•     učiť sa angličtinu,
•     učiť sa francúzštinu,
•     byť tolerantnejšou, neodsudzovať,
•     menej času na Facebooku, ktorý ma vždy nahnevá (pretože sú tam ľudia hrubí a zlí jeden k druhému, dokážu napísať také nenávistné veci, až mi je z toho zle a hlavne veľmi smutno),
•     viac fotiť,
•     viac fotiť na analóg,
•     viac písať,
•     upiecť aj niečo iné ako muffiny, prešívanú deku či nepečený čokoládový cheesecake,
•     zaujímať sa o zdravotné, sociálne poistenie či stavebné sporenie (veci, od ktorých som vždy bočila),
•     pohotovejšie odpovedať na maily,
•     viac výletov s Marekom,
•     prejsť aspoň kúsoček z Cesty hrdinov SNP,
•     spraviť si poriadok v:

    - mobile,

    - notebooku,

    - mailoch,

•     byť lepším človekom.

Šťastný a dobrodružný nový rok vám prajem, priatelia! ♥