O proteste v Trnave, kresťanstve, identite na sociálnych sieťach aj práci fotoreportéra
Tento príspevok bude iný. Osobnejší, priamejší. Možno viac vyhranený.
V piatok som bola na mítingu ĽSNS v Trnave a okrem jedného instagramového príspevku som sa k tomu bližšie nevyjadrila. A akosi by som chcela.
Sociálne siete sú zaujímavým miestom. Miestom, kde sa schovávame za určitú anonymitu a môžeme sa dištancovať od niektorých vecí, ale na strane druhej je to aj priestor, kde sme odvážnejší, otvorenejší, nebojíme sa "priamej" konfrontácie. Na jeden komentár odpovedáme ďalším, potom ďalším, a potom zase ďalším. Nehanbíme sa napísať aj to, čo by sme v osobnej komunikácii možno vynechali. A tak eskaluje napätie v spoločnosti, sused sa poháda so susedom, brat so sestrou, matka s dcérou a tak ďalej.
Na sociálnych sieťach si vytvárame novú identitu, dávame von poväčšine len to, čo chceme. Filtrujeme. Toto tam môže ísť, toto nie. Toto ešte môžem napísať, ale toto radšej nie - čo by si o mne pomysleli. Túto fotku môžem postnúť, tú druhú radšej nie.
A tak píšem tento príspevok. Sú dve hodiny v noci, nemôžem spať a myslím na piatok.
V piatok sa v Trnave uskutočnil míting ĽSNS. Dovolím si tvrdiť, že jeden z najviac zlomových, o ktorom sa toho už veľa popísalo.
Zároveň sa na námestí okrem ich priaznivcov stretla aj opozícia, teda ľudia, ktorí s nimi a ich názormi nesúhlasia, resp. ktorí celú túto maškarádu chceli vypískať.
Prečo? Prečo legitímna politická strana nemôže mať pokojný míting, na ktorom sa prihovorí svojim podporovateľom?
Dovolím si podotknúť zopár highlitov z tejto udalosti. Pozorne som počúvala pár minút, potom som už na to nemala silu ani vôľu.
- Ak niekto vykrikuje do mikrofónu, či naozaj nechceme dobré, chutné slovenské jogurtíky (a robí si na tom kampaň!), dosť ma to vytáča. Keď chcem slovenský jogurtík, tak si ho kúpim. A toto moje rozhodnutie neovplyvnil ani pán Kotleba, ani Mazurek, ani Uhrík, aj keď niekto z nich tak kričal do mikrofónu, že mi skoro odpadli ušné bubienky.
Takže takto. Keď niečo chcem, tak si to kúpim. Keď chcem podporiť slovenský trh, kúpim si slovenské jogurty alebo trebárs med priamo od včelára, ktorého poznám (Miško, pozdravujem! :)), alebo jaternice od známych či rodiny, alebo keď aj košeľu či kabelku od slovenského dizajnéra (Betka, Viki, pozdravujem). Podotýkam, že ĽSNS sa o toto neprečinila ani len jedným ň.
- Ak niekto vykrikuje do mikrofónu, že ak nechceme, aby naše dcéry, sestry, ženy, matky znásilňovali či týrali migranti, nemáme ich do našej krajiny pustiť.... Tak, dokelu, nech si niekto pozrie zopár štatistík súvisiacich so znásilňovaním, resp. akýmkoľvek fyzickým násilím. A nech sa niekto pozrie aj do vlastných radov, kto má násilnícke sklony a fyzicky ubližuje ľuďom (ale ak je ospravedlnením to, že "mal ťažké obdobie", tak potom už fakt neviem).
Mimochodom, trochu som sa pohrabala v štatistikách kriminality na Slovensku v uplynulom roku. Čo sa týka kriminality spáchanej cudzincami, v oblasti mravnostnej kriminality (patrí tam znásilnenie, pohlavné zneužívanie a obchodovanie s ľuďmi) boli od 1. 1. 2019 do 30. 11. 2019 páchateľmi cudzinci nasledovne: Česká republika (2), Veľká Británia (2), Ukrajina (1), Rumunsko (3), Poľsko (1), Maďarsko (2), Čierna Hora (1), Slovenská republika (745).
- Ak niekto vykrikuje, že na druhej strane barikády sú asociáli a feťáci, uráža ma to. Nemyslím si, že by som bola asociál. Feťáčka tiež nie som a ani som nikdy nebola. Tobôž mi nikto nezaplatil za to, že som stála na námestí (och, aj keď peniaze by sa vždy zišli, veď čo si budeme klamať). A keď niekto úplne prihlúplym spôsobom kladie dôraz na to, že "transparenty sú profesionálne vytvorené a určite ich spravil niekto na objednávku", tak nech si - s prepáčením - vyserie oko, ako sa zvyklo hovoriť. Mám XYZ talentovaných kamarátov, dizajnérov, výtvarníkov, grafikov, o ktorých viem, že si svoj transparent dlhšie pripravovali a dali si na ňom záležať. A tí, čo zase toľko talentu nemajú, si niečo jednoduchšie vytlačili. A viete čo? Naozaj sa to dá vytlačiť aj doma, príp. niekde v kopírke, kde sa cena za čiernobielu A4 pohybuje okolo 10 centov, za farebnú okolo 50 centov (takže hej, väčšie rozmery môžu stáť aj euro, príp. tie farebné a väčšie rozmery do 5 eur).
PREKVAPENIE: Nie sme asociáli, máme dve ruky a hlavu a vieme si vlastnoručne vyrobiť transparenty. A keď nie, máme tých pár eur, za ktoré si to vytlačíme. (Zároveň podotýkam, že nálepky sa rozdávali. Ale to tiež nestojí milión. Navyše ich ani nebolo tak veľa... neušla sa mi ani jedna.)
- Ak niekto vykrikuje do mikrofónu, že chce návrat k tradičným kresťanským hodnotám, nech láskavo toto náboženstvo nepoužíva ako zásterku, keď sa potom jeho prívrženci vrhnú na slušných ľudí s transparentmi a dobijú ich (plus keď sa pozrieme na históriu členov strany, ktorá s kresťanstvom okrem krížika pripnutého na saku nemá zase až tak veľa spoločného).
Pri tomto bode sa pristavím. Vždy som bola, som a dovolím si tvrdiť, že aj budem, kresťanka. Pozrime sa, čo káže Biblia.
„Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily. Druhé (prikázanie) je toto: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet." (Mk 12, 30 - 31)
Okrem toho, že je to najväčšie prikázanie pre kresťanov, je to podľa mňa aj základné pravidlo života ľudí akéhokoľvek vierovyznania (aj ateistov) a spolunažívania na našej Zemi. Žiť a dovoliť žiť aj môjmu blížnemu - susedovi, kamošovi, kolegovi. Aj keď ho možno nemám rada, aj keď mi nie je dvakrát sympatický. Mala by som ho minimálne tolerovať.
A tiež nazvať občanov inej rasy parazitmi nie je normálne. Už sa tu nehráme na nadčloveka, haló, žijeme v civilizovanej spoločnosti v 21. storočí.
...
Počas tohto mítingu som fotila. Väčšinou som sa pohybovala po takej stredovej čiare, ktorá oddeľovala dve skupiny. Na jednej strane ľudia občas zapózovali, občas sa usmiali, ale vo veľkej miere ma ignorovali a nechali robiť si "svoju prácu" (aj keď som tam bola sama za seba, nie za médium). Na strane druhej som si vyslúžila prostredník či nadávky a vyhrážky. Policajt mi odporučil, aby som bližšie nešla.
Aj keď fotoaparát môže pôsobiť ako zbraň, ako nepríjemná provokácia, stále si treba uvedomovať, že fotoreportéri sú na svete preto, aby prinášali vizuálne svedectvo o tom, čo sa deje. To je posolstvom dokumentárnej fotografie - neprikrášľovať realitu, ale autenticky ju zobrazovať.
Priznávam, že sa mi to nepodarilo. Priznávam, že som viac fotila jednu stranu, a teda nebola som nestranná. Na svoju obranu však podotýkam, že niekomu zlomili (áno, normálne zlomili!) objektív, spravili škodu vo výške 3000 eur.
Snáď nemusím vysvetľovať, že sa nekúpem v peniazoch a že keby mi rozbili foťák, skončila by som. Brigádovala som od 15 rokov, okrem práci vo vinici či fabrike som obetovala 4 letá (alebo 5?) tým, že som počas 3 mesiacov 7 dní v týždni robila čašníčku v Nemecku. Za to som si mohla kúpiť notebook, foťák a objektív, za to som nemusela po škole utekať na ďalšiu brigádu a snažila sa z toho žiť počas semestra. Keď niečo chcem, musím sa zaťať a robiť viac, ako vládzem, aby som si niečo takéto mohla dovoliť.
Ale fotografiu stále viac začínam pociťovať ako poslanie. Postupne ju prestávame vnímať, tým, že sme obrazmi stále obklopení, akoby sme ich už nevedeli čítať a ďalej interpretovať. Práve preto si myslím, že dokumentovanie a zobrazovanie reality neprestane mať zmysel. Má nám otvárať oči, má nás informovať, má nás orientovať v živote, kultivovať náš prejav. Fotografia je výpoveď, a ja by som chcela aj ďalej vypovedať.
V piatok som bola na mítingu ĽSNS v Trnave a okrem jedného instagramového príspevku som sa k tomu bližšie nevyjadrila. A akosi by som chcela.
Sociálne siete sú zaujímavým miestom. Miestom, kde sa schovávame za určitú anonymitu a môžeme sa dištancovať od niektorých vecí, ale na strane druhej je to aj priestor, kde sme odvážnejší, otvorenejší, nebojíme sa "priamej" konfrontácie. Na jeden komentár odpovedáme ďalším, potom ďalším, a potom zase ďalším. Nehanbíme sa napísať aj to, čo by sme v osobnej komunikácii možno vynechali. A tak eskaluje napätie v spoločnosti, sused sa poháda so susedom, brat so sestrou, matka s dcérou a tak ďalej.
Na sociálnych sieťach si vytvárame novú identitu, dávame von poväčšine len to, čo chceme. Filtrujeme. Toto tam môže ísť, toto nie. Toto ešte môžem napísať, ale toto radšej nie - čo by si o mne pomysleli. Túto fotku môžem postnúť, tú druhú radšej nie.
A tak píšem tento príspevok. Sú dve hodiny v noci, nemôžem spať a myslím na piatok.
V piatok sa v Trnave uskutočnil míting ĽSNS. Dovolím si tvrdiť, že jeden z najviac zlomových, o ktorom sa toho už veľa popísalo.
Zároveň sa na námestí okrem ich priaznivcov stretla aj opozícia, teda ľudia, ktorí s nimi a ich názormi nesúhlasia, resp. ktorí celú túto maškarádu chceli vypískať.
Prečo? Prečo legitímna politická strana nemôže mať pokojný míting, na ktorom sa prihovorí svojim podporovateľom?
Dovolím si podotknúť zopár highlitov z tejto udalosti. Pozorne som počúvala pár minút, potom som už na to nemala silu ani vôľu.
- Ak niekto vykrikuje do mikrofónu, či naozaj nechceme dobré, chutné slovenské jogurtíky (a robí si na tom kampaň!), dosť ma to vytáča. Keď chcem slovenský jogurtík, tak si ho kúpim. A toto moje rozhodnutie neovplyvnil ani pán Kotleba, ani Mazurek, ani Uhrík, aj keď niekto z nich tak kričal do mikrofónu, že mi skoro odpadli ušné bubienky.
Takže takto. Keď niečo chcem, tak si to kúpim. Keď chcem podporiť slovenský trh, kúpim si slovenské jogurty alebo trebárs med priamo od včelára, ktorého poznám (Miško, pozdravujem! :)), alebo jaternice od známych či rodiny, alebo keď aj košeľu či kabelku od slovenského dizajnéra (Betka, Viki, pozdravujem). Podotýkam, že ĽSNS sa o toto neprečinila ani len jedným ň.
- Ak niekto vykrikuje do mikrofónu, že ak nechceme, aby naše dcéry, sestry, ženy, matky znásilňovali či týrali migranti, nemáme ich do našej krajiny pustiť.... Tak, dokelu, nech si niekto pozrie zopár štatistík súvisiacich so znásilňovaním, resp. akýmkoľvek fyzickým násilím. A nech sa niekto pozrie aj do vlastných radov, kto má násilnícke sklony a fyzicky ubližuje ľuďom (ale ak je ospravedlnením to, že "mal ťažké obdobie", tak potom už fakt neviem).
Mimochodom, trochu som sa pohrabala v štatistikách kriminality na Slovensku v uplynulom roku. Čo sa týka kriminality spáchanej cudzincami, v oblasti mravnostnej kriminality (patrí tam znásilnenie, pohlavné zneužívanie a obchodovanie s ľuďmi) boli od 1. 1. 2019 do 30. 11. 2019 páchateľmi cudzinci nasledovne: Česká republika (2), Veľká Británia (2), Ukrajina (1), Rumunsko (3), Poľsko (1), Maďarsko (2), Čierna Hora (1), Slovenská republika (745).
- Ak niekto vykrikuje, že na druhej strane barikády sú asociáli a feťáci, uráža ma to. Nemyslím si, že by som bola asociál. Feťáčka tiež nie som a ani som nikdy nebola. Tobôž mi nikto nezaplatil za to, že som stála na námestí (och, aj keď peniaze by sa vždy zišli, veď čo si budeme klamať). A keď niekto úplne prihlúplym spôsobom kladie dôraz na to, že "transparenty sú profesionálne vytvorené a určite ich spravil niekto na objednávku", tak nech si - s prepáčením - vyserie oko, ako sa zvyklo hovoriť. Mám XYZ talentovaných kamarátov, dizajnérov, výtvarníkov, grafikov, o ktorých viem, že si svoj transparent dlhšie pripravovali a dali si na ňom záležať. A tí, čo zase toľko talentu nemajú, si niečo jednoduchšie vytlačili. A viete čo? Naozaj sa to dá vytlačiť aj doma, príp. niekde v kopírke, kde sa cena za čiernobielu A4 pohybuje okolo 10 centov, za farebnú okolo 50 centov (takže hej, väčšie rozmery môžu stáť aj euro, príp. tie farebné a väčšie rozmery do 5 eur).
PREKVAPENIE: Nie sme asociáli, máme dve ruky a hlavu a vieme si vlastnoručne vyrobiť transparenty. A keď nie, máme tých pár eur, za ktoré si to vytlačíme. (Zároveň podotýkam, že nálepky sa rozdávali. Ale to tiež nestojí milión. Navyše ich ani nebolo tak veľa... neušla sa mi ani jedna.)
- Ak niekto vykrikuje do mikrofónu, že chce návrat k tradičným kresťanským hodnotám, nech láskavo toto náboženstvo nepoužíva ako zásterku, keď sa potom jeho prívrženci vrhnú na slušných ľudí s transparentmi a dobijú ich (plus keď sa pozrieme na históriu členov strany, ktorá s kresťanstvom okrem krížika pripnutého na saku nemá zase až tak veľa spoločného).
Pri tomto bode sa pristavím. Vždy som bola, som a dovolím si tvrdiť, že aj budem, kresťanka. Pozrime sa, čo káže Biblia.
„Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily. Druhé (prikázanie) je toto: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet." (Mk 12, 30 - 31)
Okrem toho, že je to najväčšie prikázanie pre kresťanov, je to podľa mňa aj základné pravidlo života ľudí akéhokoľvek vierovyznania (aj ateistov) a spolunažívania na našej Zemi. Žiť a dovoliť žiť aj môjmu blížnemu - susedovi, kamošovi, kolegovi. Aj keď ho možno nemám rada, aj keď mi nie je dvakrát sympatický. Mala by som ho minimálne tolerovať.
A tiež nazvať občanov inej rasy parazitmi nie je normálne. Už sa tu nehráme na nadčloveka, haló, žijeme v civilizovanej spoločnosti v 21. storočí.
...
Počas tohto mítingu som fotila. Väčšinou som sa pohybovala po takej stredovej čiare, ktorá oddeľovala dve skupiny. Na jednej strane ľudia občas zapózovali, občas sa usmiali, ale vo veľkej miere ma ignorovali a nechali robiť si "svoju prácu" (aj keď som tam bola sama za seba, nie za médium). Na strane druhej som si vyslúžila prostredník či nadávky a vyhrážky. Policajt mi odporučil, aby som bližšie nešla.
Aj keď fotoaparát môže pôsobiť ako zbraň, ako nepríjemná provokácia, stále si treba uvedomovať, že fotoreportéri sú na svete preto, aby prinášali vizuálne svedectvo o tom, čo sa deje. To je posolstvom dokumentárnej fotografie - neprikrášľovať realitu, ale autenticky ju zobrazovať.
Priznávam, že sa mi to nepodarilo. Priznávam, že som viac fotila jednu stranu, a teda nebola som nestranná. Na svoju obranu však podotýkam, že niekomu zlomili (áno, normálne zlomili!) objektív, spravili škodu vo výške 3000 eur.
Snáď nemusím vysvetľovať, že sa nekúpem v peniazoch a že keby mi rozbili foťák, skončila by som. Brigádovala som od 15 rokov, okrem práci vo vinici či fabrike som obetovala 4 letá (alebo 5?) tým, že som počas 3 mesiacov 7 dní v týždni robila čašníčku v Nemecku. Za to som si mohla kúpiť notebook, foťák a objektív, za to som nemusela po škole utekať na ďalšiu brigádu a snažila sa z toho žiť počas semestra. Keď niečo chcem, musím sa zaťať a robiť viac, ako vládzem, aby som si niečo takéto mohla dovoliť.
Ale fotografiu stále viac začínam pociťovať ako poslanie. Postupne ju prestávame vnímať, tým, že sme obrazmi stále obklopení, akoby sme ich už nevedeli čítať a ďalej interpretovať. Práve preto si myslím, že dokumentovanie a zobrazovanie reality neprestane mať zmysel. Má nám otvárať oči, má nás informovať, má nás orientovať v živote, kultivovať náš prejav. Fotografia je výpoveď, a ja by som chcela aj ďalej vypovedať.
Komentáre
Zverejnenie komentára