#AllForJan

Pred pár rokmi by som dnešné udalosti sledovala možno len v hlavných správach. Zrejme by mi Jankovo meno nič nehovorilo. Zrejme by som si uvedomila, že sa dejú veľké veci, ale zvlášť by som sa o to nezaujímala.

Zlom nastal na vysokej škole. Na škole, ktorú síce moja mamina nazýva "učenie hrou", no okrem toho nás tam aj čo-to naučia. Veľká vďaka patrí kamoške Magde a portálu Gaudeo.sk, ktorý nám dáva príležitosti. Vďaka ktorému sa cítime ako začínajúci novinári. (Lebo, povedzme si pravdu, sedenie na prednáškach tomu veľmi nepomáha.) Redakcia Gaudea organizuje rôzne besedy s ľuďmi z brandže. Takýmto spôsobom som stretla Mareka Vagoviča, šéfa investigatívneho tímu Aktualít. Takýmto spôsobom som sa dostala aj k jeho knihe Vlastnou hlavou: Ako predal Fico krajinu oligarchom. Takýmto spôsobom som sa pomaly začala dostávať do diania v našej krajine. Takýmto spôsobom som prečítala množstvo článkov. Aj od Jána Kuciaka.

...

Prešlo už viac ako dva týždne od vraždy novinára a jeho snúbenice.

Ľudia chodia do ulíc, ministri podávajú demisie a v správach dnes o ničom inom nepočúvame. Možno nám to už začína liezť na nervy, možno sme unavení z politizovania, možno chceme len (s)pokojne žiť.

Bojím sa toho, že aktuálne udalosti nás otupia. Že časom prestaneme počúvať a čítať, lebo budeme chcieť žiť (s)pokojne a neobnovovať stránky, kde sa minútu po minúte rieši každá tlačová beseda, každé vyhlásenie, každé stretnutie jedného s druhým, trestné oznámenie na jedného alebo na druhého. Bojím sa, že nás to vycucia ako dementori. 

Aj ja som nahnevaná a veľmi smutná.
Musíme však vydržať. Každý deň znamená nádej na lepšie zajtrajšky. Nenechajme sa otupiť. Práve naopak, buďme pozorní, nekompromisní, túžme po spravodlivosti viac než kedykoľvek predtým.

Lebo keď nie teraz, tak kedy?

Fotky sú z pochodu vo Vrábľoch, 9. marca 2018.